reklama

"Úprimnú" sústrasť

Neznášam pohreby. Za svoj pomerne krátky život som bol svedkom troch. Prvý bol pohreb maminho bratranca, ale to som bol vo veľmi útlom veku, aby som si uvedomil čo sa okolo mňa deje. Za posledné tri roky mi však zomreli obaja starí otcovia. Oboch som mal rád, avšak ani na jednom z pohrebov som sa nevyhol pocitu odporu, znechutenia a celkovej zbytočnosti tejto v dnešných dobách už priam trápnej ceremónie.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (65)
Obrázok blogu

Stál som tam na cintoríne a pripadal som si nadmieru hlúpo. Všetci v čiernom, prázdne tváre, tá pretvárka sa niesla po celom cintoríne. Prišli tam všetci. Celá naša tristotisícčlenná rodina, šéfovia mojich rodičov, rodinní priatelia, babky, dedkovia, mladí ľudia a JA. Zosnulý bol otec môjho otca, a mal neskutočné množstvo priateľov. Všetci čo už neležali pod fialkami tam boli. A ja som sa cítil...čudne. Najprv prebehla taká smiešna ceremónia, kde môjho starkého doslova „vychválili do neba“. Musím priznať, že v tej chvíli som dosť tuho bojoval s nutkaním jednoducho odkráčať. Nie že by môj starý otec nebol super človek, ale myslím si, že to každý v tej miestnosti vedel a nepotreboval to počuť od nejakého farára, ktorý o tom nemá ani páru. Potom sme vyšli von s tej miestnosti s rakvou, túto drevenú krabicu pracovníci cintorína vyniesli von a vložili vedľa rodičov zosnulého. Ešte počas spúšťania rakvy som si musel vypočuť tie všetky prázdne reči, ktoré mi strašne liezli na nervy.
Po chvíli som už ja s rodičmi, sestrami a otcovými súrodencami stáli v rade, a všetkých tristotisíc členov našej gigantickej rodiny a všetci otcovi a dedovi priatelia, z ktorých som minimálne polovicu nikdy nevidel, sa ma snažili presvedčiť, že je im to naozaj ľúto čo sa stalo, a pripadalo mi to, že cez to ich všetko snaženie im to nakoniec bolo ľúto viac ako mne. Viete, ja smrť vnímam trochu inak. Vlastne nie trochu. Vnímam ju úplne, ÚPLNE, inak.

Predstavte si, že duša je život. Telo bez duše a duša bez tela nedokážu fungovať. Ak telo prestane fungovať, duša ho opustí. Ak je duša bez tela, tak blúdi v nehmotnej sfére sveta a hľadá telo. Kým ho nenájde, nemôže tento svet nijak ovplyvniť. Keď sa jej to podarí, stane sa súčasťou novonájdeného tela ostane s ním až do smrti. A potom putuje ďalej.
A teraz si prestavte, že ste duša. Niekoľko desiatok rokov ste dali telu život. A teraz keď je telo nepoužiteľné, odchádzate na cestu, aby ste obdarili ďalšie telo životom. Chcete aby za vami niekto plakal? Nechceli by ste naopak, aby vám ľudia poďakovali, že ste umožnili zosnulému byť priateľom, manželom, otcom, synom, kamarátom, tamtým ujom v smiešnom klobúku, tým, že ste mu dali život?

Ľudia umierajú a vždy budú umierať. Každého čas príde. Raz. Je to tak v prírode zariadené. Je to jedno KTO to tak zariadil, ale je to tak. Keď niekto zomrie, niekto sa zasa narodí. Kolobeh života.
Mali by sme mŕtvych odprevádzať zo sveta so slzami v očiach?
Áno?
Prečo?

Raz som počul rozprávať jedného buddhistického mnícha o smrti. Bolo to pred viac než dvomi rokmi, ale nikdy som na jeho slová nezabudol. Dalo by sa povedať, že odvtedy podľa nich žijem.
Ten muž sa volal Ajahn Brahmavamso. Hovoril o láske. A rozdelil ju na dva rôzne typy. Sebeckú a neosobnú. Prvý typ predstavuje drvivú väčšinu. Je to láska, ktorou ľúbime našich partnerov, priateľov a podľa buddhistov pramení zo slova môj/moja.
Druhý typ je veľmi zriedkavý, a prirovnávajú ho k láske matky k dieťaťu. Matka bude dieťa ľúbiť, nech sa stane čokoľvek, a záleží jej len na tom, aby dieťa bolo šťastné.

Predstavte si že vaša partnerka utečie s tým milým poštárom, čo vám každé ráno nosí listy. Ak by ste ju ľúbili neosobnou láskou, naplnilo by vás to šťastím, pretože vaša partnerka by bola šťastná. Lenže všetci vieme, že takáto vec by vám šťastie nespôsobila. Čo sa snažím povedať je, že ľúbime viac seba ako ostatných. Aj keď si to nepripustíme. Ináč by sme sa na poštára nemohli hnevať.
A presne tak to je aj keď sa ukáže smrť. Keď nám niekoho vezme, plačeme. Nariekame. Nie preto, lebo by sme ľutovali mŕtveho. Nie, nie. My ľutujeme seba. Ten človek, ktorého sme mali tak radi tu nie je, nespôsobuje nám radosť, neusmieva sa na nás. Každý človek chce byť obklopený ľuďmi, ktorí mu spôsobujú radosť. A keď tento človek odíde, sme nešťastní.

A preto neuznávam pohreby tak ako vyzerajú dnes. Neuznávam chodenie v čiernom, keď žene zomrie manžel, ani jej bezvýznamný polročný smútok. Sú to kresťanské zvyky, ktoré nám podľa mňa len strpčujú život. Ale nepíšem tento článok aby som nadával na nejaké vierovyznanie. Len sa snažím ukázať vám túto niekedy chúlostivú tému v inom svetle. V trošku jasnejšom ako je to dnešné.

Ešte sa zomrieť nechystám, život mám pomaly celý pred sebou, ale stať sa môže všeličo. Keď to však príde, dovolím si povedať, že nechcem, aby moje telo vložili do drevenej krabice, spustili ho pod zem, zaliali betónom, nad to zapichli do zeme kus chladného kameňa s nápisom „odpočívaj v pokoji“, aby tam mohli moje deti chodiť zapaľovať mi sviečku a nariekať: „Chudák ocko, prečo si odišiel tak skoro?“
To vážne nie. Moji dedkovia obaja ležia na cintorínoch. A vždy keď im ideme na cintorín s rodičmi zapáliť sviečku, cítim že som zbytočne premrhal pár hodín života. Nepotrebujem vidieť kus kameňa s menom môjho starkého, aby som si spomenul na to ako som ho mal rád. Nepotrebujem zapaľovať sviečku vedľa toho kameňa ako symbol, že spomienka naňho v mojom srdci bude žiť naveky. A vonkoncom nemienim plakať a ľutovať sa, že už nie je medzi nami. Jeho čas prišiel, musel zomrieť ako každý. Dožil sa úctyhodného veku na to, že v polovici života prišiel o obe nohy a bol tuhým fajčiarom. Ale prežil dobrý život a bol dobrým človekom, o čom svedčí aj množstvo ľudí na jeho pohrebe. A mne to úplne stačí. Keby nebolo pochmúrnej atmosféry ktorá na tom pohrebe panovala, mám taký pocit, že by som sa mierne usmieval. Myslím si, že posledné dni strávené v nemocnici boli už preňho len utrpením.

Keď umriem, chcem aby moje telo spálili, aby sa moji priatelia a rodina spoločne vybrali do prírody a tam popol rozhádzali na lúkach a v lesoch, nech pomôže rásť iným rastlinám a popri tom sa oddávali spomienkam. Ak chcú, môžu vyroniť slzu, ale len raz. A potom už nikdy. Potom nech nasleduje oslava. Oslava života. Poďakovanie duši, že mi dala život, a že umožnila aby som bol priateľom, otcom, manželom, synom a aj tým ujom v smiešnom klobúku. A chcem, aby sa pohli ďalej, nech im spomienka sily dodáva, a nie uberá.

Mŕtvych nevrátime späť. Nedá sa to. Sme časťou kolobehu života. Každý z nás sa narodil, každý z nás musí zomrieť. Tak sa radujme, pri počiatku aj pri konci života, že nás duša obdarila svojou prítomnosťou, a dala nám človeka, ktorého môžeme ľúbiť.

Matej Hrušovský

Matej Hrušovský

Bloger 
  • Počet článkov:  9
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Kto ja? ;)Skúsim to teda tak nejako diplomaticky :), som telom aj srdcom spätý s hudbou, píšem piesne, spievam, hrám na gitare, bicích, flaute a začínam sa učiť hrať na klavír. Mám rád ľudí, ktorí sa neboja ukázať, kým naozaj sú, a ľudí, ktorí nielenže majú vlastnú hlavu, ale vedia ju aj používať. Verím, že moju osobnosť spoznáte prostredníctvom mojich blogov, povedia vám o mne viac, ako keď sa teraz budem snažiť dostať zo seba nejakú príjemnú autobiografiu. Zoznam autorových rubrík:  Poviedky a poéziaSvet mojimi očamiNezaraditeľnéSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu